na Blog.cz

Počula som o nej. Vedela som, že existuje, ale nikdy až doteraz ma nenapadlo ísť do knižnice, požičať si ju a prečítať si ju.

Hovorím o knihe Kto chytá v žite od J. D Salinger ( Cather in te Rye). Je úplne úžasná.

Hneď ako som ju začala čítať očaril ma štýl písania. Bolo to niečo, čo by som v knihe z roku 1951 neočakávala. Na tú dobu to bolo moderne napísané. Fakt. Také mládežnícke. A ten Holden mi pripomínal veľa ľudí z okolia. A v niečom som sa v ňom takisto našla. On bol taký podivín. Všetci sme. Fakt, všetci. A vďaka nemu som sa naučila novú staromódnu nadávku "FILCKA" :D ( Hovorím to mame a ona, že to kde si počula také slovo, hovorím, že v knihe kto chytá v žite a ona na to vieš čo to znamená, ja: nie a ona: kurva :D ) Filcka :D :D strašne mi je to smiešne a ani neviem prečo, ale už to používa asi skoro polka triedy :D Skoro :D

Inak toto nemala byť nejaká recenzia, ale táto kniha fakt stojí za to. Niekedy mám pocit, že vôbec nemá pointu. Ale ja som toho názoru, že každá kniha, veta, reč, prejav, text, nemusí mať pointu. Aj ja hovorím (niekedy) bez pointy a nie je to zlé. Je to také, že každy už od vás čaká, že ako sa to skončí a vy poviete, že to je celé. :D A oni na to: A pointa ? :D V ducu si myslím, tá tam ani nebola. A načo ? Fakt sa pýtam načo ? :D

To slovo fakt. On to tam používal, stále to opakoval, nevadilo mi to. :D

------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------Part of something.

Dnes som v škole dosiahla môj osobný akademický úspech. Dostala som 2 z neminy. Som z toho úplne paf. No ozaj. Pretože ja tam mám dve štvorky. A dala som si taký záväzok, že dokážem všetkým päťkárom a štvorkárom, že aj taký človek sa dokáže naučiť nemčinu za jeden alebo dva dni :D A dokázala som to. Možno ten pocit, že som niečo dokázala je ešte lepší pocit ako tá samotná dvojka. Áno je lepší, fakt.

Taký pocit si treba držať na horšie časy. Treba sa z nich tešiť a užiť si ich naplno. Napríklad ako som si ja užila tú prezentáciu čo som robila. Už neviem na aký predmet. A učiteľ mi povedal výborne a dostala som jednotku, ale ja som chcela vedieť názor " ľudu". Tak som sa pýtala spolužiakov, že či sa im páčila a hovorili, že bola geniálna, pýtali sa ma či som sa s tým natrápila. A ja som hovorila, že aj hej. Pretože by som nezniesla ten pocit, že by niečo nebolo podľa mojich predstáv. Potešili ma. Naozaj. ( a ani nevedia ako) (filcka :D :D :D )

Alias Destiny :-)

Kúpila som si knihu od mojej obľúbenej autorky Martiny Solčanskej. Jej posledná kniha počkám tu na teba bola pre mňa úprimne sklamaním. Ale Aprílové dievča a Očistec bláznov stály za to. A teraz je opäť na scéne s knihou Hazard. Možno ste už o nej počuli možno nie. Ale musím povedať, že pre mňa to bola silná káva. Až prisilná. Normálne mi bolo pri niektorých scénach zle a to už som prečítala všeličo.

Keď som začala čítať myslela som, že Jack ( hlavný hrdina) bude niečo také ako Andrej Princ(hlavný hrdina kníh Aprílové dievča a Očistec Bláznov) . Viac som sa ani zmýliť nemohla. Andrej bol oproti Jackovi ako mačka oproti levovi. Jack bol strašný. Strašná, hrôzostrašná povaha. On bol despota. Bil svoje, ženy, milenky, arogantý a panovačný a zlý a nepochopila som a nechápem doteraz ako mohol najprv zbiť svoju ženu do krvi a potom jej hovoriť ako veľmi ju miluje. Bolo to zvrhlé. Proste, nepáčilo sa mi to.

Aj keď tá kniha bola napísaná pútavo a bola naozaj dobrá. Bola strašná, pretože koľko žien na Sloavensku na svete trpí tým, že ich ich muži bijú a nemôžu si pomôcť. Majú strach. Ja by som tak nemohla žiť, stačilo by aby mi muž dal jednu facku a už by letel. On. Alebo Ja.

Preto je Andrej oproti nemu mačiatko, lebo aj keď sa s Bibiánu hádali nikdy, nikdy ju nezbil.

A viem, že to všetko je iba kniha, ale v niečom má pravdu. V niečom zachytáva skutočnosť, ktorá je dosť zlá. Mňa stále zaráža jedna vec, že tie bité ženy neodídu. Aj keď majú deti, nemajú peniaze, alebo dokonca velmi milujú svojho muža, neoplatí sa to.

Ja osobne poznám takú ženu. Po 6. rokoch dostala odvahu. Odišla k rodičom, podala návrh na rozvod. A žije si celkom spokojne. Možno nie tak ako si to predstavovala, ale lepšie ako tam so svojím mužom.

Ja som si až teraz uvedomila, že je dobré vedieť čo chceme, ale ešte lepšie je vedieť čo nechceme. Každá žena chce lásku, chce milovať a byť milovaná, vypočutá, zábavná, krásna vyrovnaná, chce mať krásneho, zábavného, charizmatického muža. A nie muža, ktorý keď nie je upratané zbije svoju ženu, tak že ledva chodí.

Taký muži sú u mňa na úplne poslednej kolaji. A u každej ženy by mali byť. Veď mi nie sme len také veci, s ktorými si každý môže robiť čo chce. Už nie.

Keď vás choroba zloží píšete ako najväščí machri sveta, ale od veci. Môj prípad ? Samozrejme.

Jedno ráno keď som sa prebrala z hlbokého a výživného spánku, som sa nadýchla a z úst sa mi vydral chripot, nevenovala som mu pozornosť, ale keď už som nemohla povedať dobré ráno, sama sebe do zrkadla, uvedomila som si, že to môže byť asi menší problém. Hovorím si, to rozdícham, rozbehám, rozchodím. Lenže to som netušila, že budem bežať za autobusom :D

Ďaľší deň.

Preberám sa z nie veľmi hlbokého spánku. Namiesto pozdravu kýcham a z nosa mi vylieza niečo nechutné a slizké. Sople. SOPLE. SOPLE! Utieram, sákam, nič nepomáha. Aha áno zabudla som na otrivin, veľmi dobrý sople sa mi zasušili a nemôžem poriadne dýchať. Diky Otrivin. ( Diky Broňa :D)

Pomaly, žijem smrkám, utieram a zahadzujem. Keby mi tak veľmi oči neslzili napíšem vám sem príbeh. Príbeh o statočnej servítke. Ale k veci. Dnes je moja izba aj môj chlievik. Plný bacilov, soplov ( dobré slovo :D ), kapesníkov, kníh, učebníc, proste vecí, ktoré zvyčajne nepoužívam. Sedím teda ležím nad nemčinou (a kýcham) a snažím sa preraziť tú hrubú škrupinu menom: " Skloňovanie prídavných mien". Darí sa mi to pomocou slovníka v mobile, a knihou kde je tabuľka so sklonovaním. Jedna veta mi trvá 5 minút: Prekladanie vety. 10 slov neznámych. Hladanie slov. Ziťovanie pádu. Kotrola. Zle. Prečo zle ? Ahááá. :D Dám vám radu, ak by vám náhodou učiteľia spomínali, že sa máte nemčinu učiť od začiatku a nezanedbávať to, tak im uverte. Ja som neverila a doplatila som :D

Ďalej. Matika. Konečne mám šancu dostať dobrú známku, pretože konečne chápem princípu. Aj keď to niekedy nie je všetko. Treba mať schopnosť nepanikáriť, nenervačiť, byť v úplnej pohode a pokoji. Nahodiť arogantý výraz, ja všetko viem a naozaj to vedieť. Keďže kvôli chorobe má škriabe v hrdle a tečú mi sople ( velmi dobré slovo), neviem či to dokážem. Ale ja sa nikdy nevzdávam :D

Motto na záver: Nie je dôležité vyhrať, ale nastrať toho kto vyhral :D

Lúči sa s vami Alias Destiny a jej (možno) vtipný článok. :D

Hohó.

Dnes je tuším naozaj prvý jarný deň. Rodičia vytiahli svoje decká, decká vytiahli svoje bycikle, kolobežky, korčule a rozhodli sa stráviť jeden deň vonku. V slnkom zaliatej krajine :-)

Ja som sa tiež bola previesť, mama niečo podtrebovala doniesť a bola na druhom konci dediny, tak som sa rozhodla, že si urobím okružnú jazdu. A musím priznať, svaly mám stuhnuté, zima bola dlhá. :D Viem, že ešte nás čaká pár pochmúrnych dní, ale jar už prichádza.

Len škoda, že si to nebudem môcť užiť na plno. Škola, áno tá prekliata škola mi bráni aby som každý slnečný deň strávila s kamošmi vonku. Ale stále mám toho v škole menej ako maturanti. Ja sa vytešujem z volna, ktoré máme. Ale pre nich to nie je bohviečo. A ani pre mna nebude. Už sa vidím ako som pod vplyvom stresu a do reči so mnou rozhodne nebude. Budem sa drviť a drviť. A potom sa budem drviť zase na ústne. A potom sa budem drviť aby ma prijali na výšku. A potom sa budem drviť aby som urobila skúšky, štátnice... Fu, ešte je predo mnou dlhá cesta drvenia. :D Ani na to radšej nechem myslieť. Ani nebudem.

Budem sa radovať, z maličkostí. Zo slnka. Z jarného teplúčka.

MGMT - Electric Feel

Alias. D

Sú dni keď si uvedomíme, čo je v našom živote priorita. Život.

Uvedomila som si, že mám rada nedele. Aj keď sa vždy nudím ako pes, pozerám dopoľudnajšie blbé seriály a hovorím si, že sa budem učiť, som rada, že ich takto trávim. Nemusím rozmýšlať, báť sa.

Báť sa, či budem mať zajtra strechu nad hlavou, či nebudem musieť opustiť svoj domov, či sa budem mať kam vrátiť, či keď sa ráno zobudím budem mať ešte rodinu.

Som rada, že žijem, hovorím si práve teraz. Možno ste už počuli o Japonsku. O tom aké je to strašné. My európania si len ťažko môžme predstaviť aké je to tam. Aké je to byť zvyknuté na časté zemetrasenia. My sa tu máme v celku pokojne, náš kontinet zatiaľ spí. ( Otázne je dokedy? )

Zamýšľam sa preto túto pokojnú slnečnú nedeľu ? Mali by sme sa niečoho báť ? Myslíte si, že toto je iba začiatok ? Začiatok nejakej apokalypsy ?

Ja osobne si to nemyslím.

Ale určite sa nás toto zemetrasenie dotkne. Vychýlili sme sa z našej osi. Aj keď nie o veľa, ale vychýlili. A ako všetci vieme, všetko má svoje následky.

Keď mala 13 rokov, úplne som žrala tieto výskumy. Výskumy tornád, zemetrasení, sopiek, dinosaurov ... Prečítala som všetky možné encyklopédie, hlatala som informácie o všetkom. A čo som sa naučila ? Že tie dinosaury nevyhynuli len tak, že doba ľadová nenastala tak, že pán Boh nad zemou luskol prstom, že vytvorenie tornáda nie je len rozmar počasia.

Nie som vedec, ale taktiež neverím na rozprávky. Priznám sa, mám strach. V takéto dni si človek uvedomuje, že vojny ktoré vedemie, boje ktoré zvádzame nič neznamenajú, lebo stačí jedna katastrofa a mi môžeme skončiť tak ako zašliapnuté mravce na chodníku.

Alias Destiny

(Na počesť japosku . God bless you. )